Misia úspešná

Už je to tu... náš očakávaný výlet, na ktorý sme sa všetci taaak tešili :).

Bola to síce dosť dlhá cesta, ale my sme ju zvládli. Keď sme došli do Banskej Štiavnice a ubytovali sa v skautskom dome, okamžite sme vyštartovali do krásnej čajovne. Voňa afrických čajov nám priam vnikla cez kožu. Káždá z nás si objednala výnimočný čaj (pretože každá z nás je výnimočná ;-) ). A tak sme popíjali čajík, hrali sme hry a počúvali ako nám Viki čítala z knihy povestí. Až sa priblížil čas odchodu a my sme s úsmevmi na tvárach odkráčali k malému zámočku, kde na nás čakala spoločná fotka a večerné zamyslenie. Vrátili sme sa do skauťáku celé unavené a zaľahli sme do spacákov (pozn. redakcie: vôbec to nebolo také rýchle :P) . A to bol dámy (a páni) náš 1. deň.

Wow! A je to tu! Honba za zlodejmi slnečného zvončeka sa začína.

Odštartovalo sa to rozcvičkou, ako inak. Na nej sme sa taktiež dozvedeli ďalšie informácie o zvončeku. Vraj máme ísť na hrad a tam nájdeme ďaľšiu stopu. A tak sme aj išli. Cestou tam sme sa rozhodli ešte zastaviť v turistickej kancelárii ako talianský turisti. Strunka spustila po taliansky, ale potom vysvetlila, že to bol len vtip, tak sme sa opýtali na cestu k hradu. Musím sa priznať, že to bola náročná cesta. Ale tá príroda okolo nás dávala nádej. Bolo to naozaj skvelé, keď sme tam prišli. Krásny výhľad a...do toho krabička s listom (našli sme ju v okolí hradu). V nej stálo, že tí zlodeji vedia, že pátrame po ICH zvončeku. Ako keby nás špehovali - akaaa drzosť! :D Mali sme sa s nimi stretnúť v „bitke“ o zvonček poobede na záhrade skautského domu. No, ale boli sme hladné, tak sme si dali jablčko a vymýšľali sme rôzne národnostné verzie pokriku Bon-čiki-bon. Potom sme sa poprali „domov“, čakal nás totiž obed. Ako sme dojedli, museli sme čeliť ďalšej skúške. Mali sme sa stretnúť so zlodejmi zvončeka na záhrade skautského domu. A naozaj, boli tam. Museli sme s nimi hrať vlajky. A my sme si ešte aj vymysleli pokrik: Aldarion zvíťazí, večnú tmu tak porazí! Žiaľ, prehrali sme... Ale zlodeji boli tak čudne štedrí (alebo možno len dojatí našoui úprimnou snahouJ) a ponúkli nám, že ak vymyslíme z fleku nejakú báseň na ich počesť, tak nám ten zvonček dajú. To pre nás nebol problém, takže zvonček bol náš. Supeeer! Ale nevedeli sme, ako ho máme použiť, tak sme museli hľadať nápovedy na malých papierikoch, ktoré boli schované v centre mesta. Niektoré sme našli a iné zase nie... No, stáva sa. Ale nakoniec sme to vylúštili a s nádejou, že slnko nezanikne, sme sa uložili do hajan. A toto bol náš 2. – náročný – deň.

1.marec – deň, kedy bolo treba zobudiť slnko

Vstávanie o piatej bolo celkom kruté. Rozospaté sme kráčali v zimnom závane na Kalváriu. Cesta nám prekvapivo rýchlo ušla. Keď sme prišli do cieľa, uskutočnili obrad zobúdzania slnka a zazvonili na zvonček. Nevideli sme, či to vyšlo, pretože bola hmla, ale verili sme, že ono sa ukáže. Však bol 1. marec. Na pamiatku a že sme to spolu dokázali sme dostali každá malú rolničku. K tomu nášivku na košeľu s obrázkom stromu – ako správne Aldarionky, pričom sme sa počas krátkeho rituálu zamysleli nad významom názvu nášho oddielu. Buchli sme šampanské (to detské), čosi sme zajedli a vydali sme sa späť stihnúť sv. omšu a spoje do ZA. S hrdosťou sme si mohli povedať: MISIA SPLNENÁ: Sherlockovo meno očistené, zlodeji (snáď) polepšení, slniečko zachránené...

Kiež by sme to niekedy zopakovali. Bolo tam krásne, príjemne a hlavne sme si užili kopec srandy.

PS: aj fotky budú, čoskoro ;-)

Mirka (a Solnička)